Toto je síce mierne poupravený útržok mailu, ktorý som posielal, ale zdalo sa mi to byť celkom zverejniteľné. Tak ak chcete, si v skratke prečítajte, aká bola chata na Podbanskom, kde prvý aprílový víkend spoločne oslavovali narodeniny Rado Seman a moja sestra Lenka Kasanická:
Na chatu sa išlo v piatok. Ja, Ivana (z Ondrašky) a Paľo sme išli 18:10 autobusom a ostatní na aute. Mali tam byť už skôr, no my sme tam boli prví. Oni dorazili asi až okolo 21:30. Dovtedy to bola taká pohodička. Kecali sme o ničom, varili a jedli taký mišung zo zemiakov a spievali. No keď prišli, tak sa to fest rozjelo. No, čo ti budem hovoriť (teda vlastne písať). Po oslavách narodenín a menín takmer všetkých prítomných (ozaj, všetci prítomní: Ivana, Paľo, 2xLenka, Rado, Martin, Peťo - môj a Radov spolužiak zo SŠ, Princ a Ja) sme v poradí oslavovali Vianoce (bol tam ešte vianočný stromček, takže po happy birthday vianočné hity), Nový rok, Veľká noc a sviatok práce 1.máj (pieseň práce, internacionála a podobné koledy). Samozrejme pri predposlednej udalosti sa Peťo neudržal a po jeho vystriekaní jedného bieleho ruského šampusu na naše vlasy, oblečenie a gitaru sme sa cítili ako na stupňoch víťazov formuly 1 - celí mokrí (vpodstate, dávno som túžil byť v koži M. Hakkinena). Musím ale uznať, že bol k tomuto činu doslova vyprovokovaný. No prezliekať sa nám bars nechcelo, takže sme sa po chvíľke na seba celkom pekne lepili (neboj, predsa len sa mi s vypätím všetkých síl nakoniec podarilo od každej odlepiť - teda na sestru som sa ale nenalepil). No, so štvrťrokom tradične prichádza aj bilancia ušlých troch mesiacov, takže keď už nebolo nič čo by tieklo, sme bilancovali. Síce nie tri mesiace, ale asi len dve-tri hodiny. Padlo päť šampusov, asi dva brandy (fuj), jeden Napoleon 0,7 a jedno vínko (za prípadné mierne skreslenie týchto info sa ospravedlňujem, ale nejak si to až tak nepamätám). A to sestra, Paľo a Princ (havo) toho moc nepili. Konštatujem, že poniektorí jedinci nabrali so stúpajúcim vekom aj celkom slušnú formu. Ja som sa tiež držal, v porovnaní s okolím by sa dalo povedať „striedmo“. Nálada pokračovala asi tak do 04:30. Nasledovalo neočakávané kúrenie v zamrznutých horných izbách (lepšie povedané dymenie) a očakávaný spánok. No v noci môjmu žalúdku už nebolo moc do tanca. Ale zvládol to bez zápisu do „tutok registra“. Druhý deň: Paľo sa ráno vyparil skorej ako dym z pece (pod plafónom) a frčal na akciu vander Jasná - blatník. Spravilo sa nám tam úplne pohľadnicové počasie a bezvetrie. Hodinová prechádzka pod Tatrami padla vhod. Ja som mal síce odhodlanie zdrhnúť domov (podľa pôvodného plánu), no nedalo sa. Čo bolo samozrejme dobre. Poobede prišla (teda Martin ju bol doviezť) Peťova priateľka Oša s dvoma malými (neviem, asi dvojročnými) ratolesťami - Lucia a Roman. Navzdory materským pripomienkam sa nám ich s Radom, Ivanou, Lenkou - sestrou a havom Princom podarilo ukecať na guľovanie a stavanie snehuliaka. Tak sme sa dávno nevyblbli. Dobre že tam boli, celkom to padlo vhod (staršine aj mladšine). Aj snehuliak bol krásavec. No akurát poniektorí sa sťažovali na prenikanie vlahy v pevnom stave (sneh) rovno do chaty. Guľovačka na úrovni. Slanší guláš bolo treba samozrejme hodne hasiť. Ešteže Martin cestou z mesta doplnil zásoby (obľúbené brandy...). Ivana sa chystala domov na autobus 15:15 (z rod. dôvodov), ja na 17:30 (zo štud. prac. dôvodov). Sama sa akosi ukecala, že pôjde neskôr. Vybrali sme sa na autobus. Pri výhľade na Kriváň sa nám asi za 100 sekúnd podarilo stopnúť prvé okoloidúce auto, ktoré nás vzalo až do LM, kde sme boli za 15 minút, čím som zakončil svoju účasť na tejto akcii. Celkový dojem: pozitívny.
Ivan K.