(Vianočná de/impresia)

Ako veľa je 2000 rokov? V porovnaní s jedným ľudským životom strašne veľa. Ale čo taký vesmír? Všetci máme podvedome vrytú úctu k veciam ktoré tu boli dávno predtým než mi a budú ešte dávno potom čo tu z nás nezostane už ani prach. Ľudia ktorý dokážu vytvoriť niečo čo ich prežije sú Ľudia z veľký Ľ. Všetci ktorý sme sa kedy narodili sme tu preto aby sme slúžili jeden druhému a o čo viac tu po nás zostane o to lepšie sme dokázali pochopiť podstatu bytia. Stokrát krajšie je rozdávať ako prijímať. Toto je tajomstvo veľkých ľudí dokážu sa rozdávať. Ich vlastná osoba je to posledné načo berú ohľad. Egoisti si darmo lámu hlavy a v tmavom kútiku ticho závidia.

Tisíckrát nás život postaví pred riešenie jednoduchej rovnice o dvoch neznámych s pointou ktorú pochopíme až omnoho neskôr. Ľudia ktorý rozhodujú o našom osude sú známy tím že ich nikdy nestretneme a oni nás nikdy nespoznajú. Múdrosť dostáva každý nás od boha zrejme už pri narodení. To čomu sa neskôr s pribúdajúcimi rokmi hovorí “múdrenie” nieje to že by sme naozaj múdreli. Asi jediný rozdiel medzi mladým a starším je OPATRNOSŤ! Opatrnosť je vlastnosť ktorá rastie priamo úmerne s počtom “pádov na hubu”. To je vtedy keď si povieme “niesom pokorený, to len ryjem držkou v zemi”. Iba rokmi si uvedomujeme čo nás to vlastne delí od mladších. Zisťujeme aký sme boli naivný a hlúpy a ako sme odsudzovali to čo mu sme ešte nemohli rozumieť, pretože sme to neprežili na vlastnej koži. Zisťujeme že dobrý sú zlí a zlí naopak dobrý a celý svet je obrátený celkom nelogicky naruby.

PS: včera som sa stretol pri poháriku vareného z jedným z nás. Bol rád že nás zase vidí ale i smutný že niečo nestihol a už to nikdy nenapraví. Keď bol mladší chodil do výtvarnej. Bolo to celých 8 rokov a za tak dlhú dobu si veľmi obľúbil svojho učiteľa. Dokonca aj potom čo tam už nechodil sa z času načas zastavil u svojho starého priateľa. Pokecali o tom ako to ide, že už to nieje to čo bývalo, že talentovaných žiakov je stále menej, niesu peniaze a tak. Veci sa však menia a svet ide ďalej a tak si náš hrdina namiesto po záverečné vysvedčenie z umelky išiel a po povolávací rozkaz. Nasledovalo dlhých 12 mesiacov na vojenčine zmeny osobnosti s tým spojené. Keď sa včera dostal domov na posledný opušťak – bol pevne rozhodnutý navštíviť svojho starého učiteľa. Cestou chcel ešte kúpiť nejaké tie “temperky” či “olejovky”, veď dnes niesu peniaze nikde. Aspoň niečím sa odvďačiť za tie roky. Chcel ale už nestihol. Jeho učiteľ sa už milénia nedožil. Dnes na božie narodenie má pohreb. To skromné parte vo vitrínke v meste z pre nás nič nehovoriacim menom spoznáte ľahko. Pred menom je napísané výtv. A preto ak chcete niekomu povedať že ho máte radi urobte to radšej dnes pretože to nemusíte stihnúť a to by bolo smutné.

venované Koľji a všetkým Vám